Na obede sa všetko zmení. S odpoveďami na tom budem lepšie s Bellou ako s Jessicou, to určite.

Nebolo mi príjemné, keď som cez štvrtú hodinu musel z času na čas skontrolovať Jessicinu myseľ. Nemal som trpezlivosť s jej posadnutosťou ohľadom Mika Newtona. Za posledné dva týždne som ho mal už plné zuby. Mal šťastie, že bol ešte nažive.

Telesnú, ktorú som mal s Alice, som zvládol tak ako vždy, keď prišlo na fyzickú aktivitu - otupene. Bol prvý deň, kedy sa začal hrať bedminton a Alice bola samozrejme moja spoluhráčka. Znudene som si vzdychol a pomaly som raketou odrazil košík na druhú stranu. Lauren Malloryová bola v druhom tíme; netrafila. Alice si pokyvkávala tou svojou, zízajúc na strop.

Nikto z nás nemal rád telesnú a najmä Emmett. Nevyužiť hru naplno bola urážka jeho osobného životného postoja. Dnes sa však telesná zdala horšou, než inokedy. Cítil som sa takmer tak, ako sa cítil Emmett vždy.

Predtým, než som stihol vybuchnúť od netrpezlivosti, tréner Clapp odpískal koniec hry a prepustil nás skôr. Absurdne som sa vytešoval nad tým, že si nedal raňajky - najnovší pokus o diétu - a hlad, ktorý ho teraz prepadol ho donútil opustiť školský areál skôr z dôvodu nájsť si niečo na obed. Popritom si sľúbil, že začne až od zajtra...

To mi dalo dostatok času na to, aby som sa dostal k budove, kde mala Bella matematiku skôr, než stihla skončiť hodina.

Uži si to, pomyslela si Alice, keď odchádzala, aby sa stretla s Jasperom. Už len pár dní. Predpokladám, že Bellu odomňa nepozdravíš, čo?

Rozčúlene som potriasol hlavou. Boli všetci takí arogantní?

Pre tvoju informáciu, tento víkend bude veľmi slnečno. Možno by si chcel trochu pozmeniť svoje plány.

Vzdychol som si a pokračoval som opačným smerom. Možno arogantná, no veľmi užitočná.

Oprel som sa o stenu pri dverách a čakal som. Bol som tak blízko, že Jessicine slová som počul tak jasne, ako jej myšlienky.

"Dnes s nami asi nebudeš sedieť, čo?" Vyzerá celá rozžiarená. Stavím sa, že je tu toho ešte mnoho, čo mi nepovedala.

"Asi nie," povedala a do hlasu sa jej vkradla zvláštna neistota.

Nesľúbil som jej, že s ňou strávim obed? Na čo myslela?

Z triedy vyšli spoločne a obom sa rozšírili oči, keď ma zbadali. No počul som len Jessicu.

No pekne. Wow. Ale hej, je tu toho viac, než mi prezradila. Možno že jej dnes večer zavolám... Alebo by som ju možno nemala povzbudzovať. Dúfam, že ho to rýchlo prejde. Mike je síce zlatý, ale... wow.

"Uvidíme sa neskôr, Bella."

Bella sa ku mne, stále neisto, priblížila. Líca sa jej sfarbili jemne do ružova.Poznal som ju už dosť dobre na to, aby som vedel, že za tým zaváhaním nebol strach. Zrejme išlo o ten zásadný rozdiel, ktorý si myslela, že je medzi tým, čo cíti ona a čo ja. Viac, než má rád on mňa. Aké absurdné!

"Ahoj," povedal som ešte stále mierne odmeraným hlasom.

Jej tvár a akoby prebudila. "Ahoj."

Nezdalo sa, že prehovorí a tak sme sa spolu v tichosti pobrali do jedálne.

Ten trik s bundou fungoval - jej vôňa ma až tak nezrazila, ako inokedy. Len zintenzívnila bolesť, ktorú som už aj tak cítil. Ignoroval som ju ľahšie, než by som si kedy bol myslel.

Keď sme čakali v rade na obed, Bella sa neprítomne pohrávala so zipsom na jej bunde, nepokojne prešľapujúc z nohy na nohu. Často na mňa zazrela, no vždy, keď sa nám pohľady stretli, rýchlo odvrátila pohľad, ako keby ju to uviedlo do pomykova. Žeby preto, že na nás zíza toľko ľudí? Možno že počula ich veľmi hlasné šepkanie - klebety sa šírili odvšadiaľ.Alebo možno z môjho výrazu prečítala, že má problém.

Nepovedala ani slovo, až pokiaľ som jej nezačal naberať obed. Nevedel som, čo má rada -aspoň zatiaľ nie - tak som zobral kúsok zo všetkého.

"Čo to robíš?" zasyčala potichu. "To všetko berieš pre mňa?"

Potriasol som hlavou a vzal tácku k pokladni. "Polka je, samozrejme, pre mňa."Skepticky zdvihla jedno obočie, no nič nepovedala. Zaplatil som za jedlo a odviedol ju k stolu, kde sme sedeli minulý týždeň, presne pred tou hroznou hodinou zisťovania krvnej skupiny. Zdalo sa, že je to už viac ako len pár dní. Všetko bolo teraz rozdielne.

Sadla si oproti mne a ja som jej posunul tácku.

"Vezmi si, čo chceš," povzbudil som ju.

Vzala si jablko a prehadzovala si ho v rukách a zamyslene sa na mňa pozerala.

"Som zvedavá."

To je teda prekvapenie.

"Čo by si robil, keby ťa niekto vyzval zjesť niečo?" pokračovala tak potichu, že to ľudské uši nemohli počuť. Uši tých, čo boli nesmrteľní, to bola už iná vec. Samozrejme, ak takéto uši dávali pozor. Mal som sa im predtým aspoň o niečom zmieniť... /pozn. prekl.: nepochopila som to akosi... teraz myslel uši, alebo jeho rodinu, ktorá ich sledovala?:D/

"Ty si vždy zvedavá," posťažoval som sa. Ach jaj. Nie že by som nebol nútený niekedy niečo zjesť. Bola to súčasť mojej roly. Ale veľmi nepríjemná.

Natiahol som sa po najbližšie jedlo a keď som sa zahryzol do hocičoho, čo to bolo, pozeral som jej hlboko do očí. Nevedel som, čo práve jem. Niečo mazľavé, veľké a odporné, ako každé ľudské jedlo. Rýchlo som ho požul a prehltol, snažiac sa neskriviť tvár od hnusu. Hlt sa presúval pomaly a veľmi nepríjemne dolu mojím hrdlom. Vzdychol som si nad tým, ako to budem musieť neskôr dostať späť z môjho tela. Nechutné.

Bella vyzerala šokovaná. Zapôsobilo to na ňu.

Mal som chuť pregúliť očami. Také niečo, čo som práve predviedol, sme si všetci nacvičovali do dokonalosti.

"Ak by ťa niekto vyzval zjesť špinu, urobila by si to, nie?"

Zmraštila nosom a usmiala sa. "Raz som to urobila... ako stávku. Nebolo to až také hrozné."Zasmial som sa. "Predpokladám, že nie som prekvapený."

Správajú sa k sebe veľmi dôverne. Dobrá reč tela. Belle sa o tom neskôr zmienim. Nakláňa sa k nej tak, ako by mal, ak by mal o ňu záujem. A vyzerá na to. Vyzerá... božsky. Vzdychla si Jessica. Mňam.

Pozrel som sa do Jessiciných zvedavých očí, no ona sa nervózne odvrátila a predstierala, že sa baví s dievčaťom, čo sedelo vedľa nej.

Hmm. Mike bude asi lepšia voľba. Aspoň to bude reálne, nie len predstavy...

"Jessica analyzuje všetko, čo robím," povedal som Belle. "A neskôr ti to vyrozpráva."

Posunul som jej späť tanier pizze - ako som si neskôr uvedomil - a rozmýšľal som nad tým, ako začať. Opäť vo mne vzbĺkol hnev, keď som si spomenul na jej slová: Viac, než má rád on mňa. No neviem čo s tým.

Odhryzla si z toho istého kúska, ako pred chvíľou ja. Dostalo ma, ako veľmi mi dôverovala. Samozrejme, nevedela, že vo mne prúdi jed - nie že by ju to, že si odhryzne z toho istého kúska ako ja, otrávilo. Aj tak som predpokladal, že sa bude ku mne správať inak. Ako k niečomu nezvyčajnému. Nikdy to neurobila - aspoň nie v tom zápornom ohľade...

Začnem zľahka.

"Takže servírka bola pekná, čo?"

Znova zdvihla jedno obočie. "Ty si si to skutočne nevšimol?"

Ako keby moju pozornosť od Belly vedela upútať iná žena. Absurdné.

"Nie, nevšimol. Mal som toho veľa na mysli." Ako napríklad to, ako úžasne na nej sedela tá tenká modrá blúzka...

Dobre, že dnes mala ten otrasný sveter.

"Chúďa dievča," povedala Bella, usmievajúc sa.

Páčilo sa jej, že som o servírku ani len nezakopol. Rozumel som tomu. Koľko ráz som si ja na hodine biológie predstavoval, ako zmrzačím Mika Newtona?To vážne verila, že jej ľudské city tých krátkych sedemnástich rokov by mohli byť silnejšie, než nekončiaca túžba, ktorá sa vo mne po celé storočie zhromažďovala?"Niečo, čo si povedala Jessica..." Nedokázal som znieť nenútene. "No, dosť ma to trápi."

Okamžite sa začala brániť. "Neprekvapuje ma, že si počul niečo, čo sa ti nepáči. Vieš, čo sa hovorí o tých, čo načúvajú za dverami."

Viem, takýto ľudia o sebe nikdy nepočujú nič dobré.

"Upozornil som ťa, že budem počúvať," pripomenul som jej.

"A ja som ťa upozornila, že by si nechcel počuť všetko, čo si myslím."

Aha, tak na toto myslela vtedy, keď som ju rozplakal. Výčitky svedomia ma pohltili tak, že som nakoniec prehovoril tvrdším hlasom, ako som chcel. "To hej. No nemáš úplnú pravdu. Chcem vedieť, čo si myslíš - všetko. Len si želám... aby si si niektoré veci nemyslela."

Ďalšie polopravdy. Vedel som, že by som nemal chcieť, aby sa o mňa zaujímala. Ale aj tak som v to dúfal. Hej, veru že som dúfal, a ako.

"Tak to už je rozdiel," zahundrala, mračiac sa na mňa.

"Lenže o to mi teraz nešlo."

"Tak teda o čo?"

Naklonila sa ku mne a zľahka si podoprela hrdlo. Pritiahlo to pozornosť mojich očí a vyrušilo ma to. Aká jemná tam musí byť jej pokožka...

Sústreď sa, prikázal som si.

"Skutočne si myslíš, že ti na mne záleží viac ako mne na tebe?" opýtal som sa. Pripadalo mi to smiešne, ako keby sa slovíčka pomiešali do jednej kopy.

Rozšírila oči a prestala dýchať. Potom nimi zaklipkala a rýchlo sa obzrela. Ticho vydýchla."Zasa to robíš," zamrmlala.

"Čo také?"

"Omamuješ ma," priznala sa, opatrne opätujúc môj pohľad.

"Ou." Hmm.. Nebol som si celkom istý, čo sa s tým dá robiť. Nebol som si veľmi istý, či chcem, aby som ju vedel omámiť. No bol som nadšený, že som to dokázal. Toto však veľmi nášmu rozhovoru nepomohlo.

"Nie je to tvoja chyba." Vzdychla si. "Nemôžeš za to."

"Odpovieš mi na otázku?" Opýtal som sa.

Zadívala sa na stôl. "Áno."

A to bolo všetko, čo povedala.

"Áno, odpovieš mi na otázku alebo áno, skutočne si to myslíš?" Netrpezlivo som sa opýtal.

"Áno, skutočne si to myslím," povedala bez toho, aby sa obzrela. V hlase jej bolo cítiť smutný podtón. Znova sa začervenala a začala si nevedomky hrýzť peru.

Vtedy som si uvedomil, že priznať to pre ňu muselo byť veľmi ťažké, pretože tomu skutočne verila. A ja som teraz nebol lepší od toho zbabelca Mika, pretože som od nej chcel, aby vyjadrila svoje pocity skôr, ako to urobím ja. Nezáleží na tom, že z mojej strany jej teraz všetko vyzradím. Nedochádzalo jej to, takže som to musel urobiť.

"Mýliš sa," povedal som jej. Musela začuť nehu v mojom hlase.

Bella sa na mňa pozrela, no z jej tváre som nevedel nič prečítať. "To nemôžeš vedieť," zašepkala.

Myslela si, že podceňujem jej city preto, lebo nedokážem čítať jej myšlienky. No v skutočnosti bol problém v tom, že ona podceňovala tie moje."Prečo si to myslíš?" opýtal som sa.

Hľadela na mňa naďalej si hryzúc peru a na čele sa jej zjavila vráska. Ako už miliónkrát predtým som si želal, aby som ju mohol počuť.

Chcel som ju začať prosiť, aby mi povedala, čo sa v jej vnútri deje, no zdvihla prst a umlčala ma."Nechaj ma premýšľať," poprosila ma.

Pokiaľ si len dávala dokopy svoje myšlienky, tak som mohol byť trpezlivý.

Alebo som to aspoň mohol predstierať.

Spojila si ruky a znova a znova si prekrížila prsty. Sledovala ich, ako keby patrili niekomu inému.

"No, ak nerátame to, čo je očividné," zamrmlala. "Občas... Nie som si istá - ja neviem čítať myšlienky - ale občas sa mi zdá, ako keby si sa mi snažil povedať zbohom, zatiaľ čo hovoríš o niečom úplne inom." Nezdvihla hlavu.

Všimla si to. Vedela aj, že ma tu držala len moja slabosť a sebeckosť? Klesol som pre to v jej očiach?

"Vnímavá," zašepkal som a potom som zhrozene sledoval, ako jej tvárou preletela bolesť. Rýchlo som sa snažil odvrátiť závery, ku ktorým došla. "A preto sa mýliš," začal som, no pozastavil som sa nad prvými slovami jej vysvetlenia. Dosť ma trápili, hoci som im celkom nerozumel. "Čo myslíš tým 'očividným'?"

"Veď sa na mňa pozri," povedala.Pozerel som sa. To bolo všetko, čo som celý čas robil. O čo jej išlo?

"Som úplne obyčajná," vysvetlila. "Ak nerátame zážitky blízko smrti a moju nešikovnosť, pre ktorú som takmer invalid. A pozri sa na seba." Kývla rukou smerom ku mne, ako keby myslela na niečo, čo bolo také zrejmé, že to nepotrebovalo vysvetlenie.

Myslela si, že je obyčajná? Že som od nej lepší? A na to kde prišla? Pri hlúpych, úzkoprsých a slepých ľuďoch ako bola Jessica alebo slečna Copová? Ako to, že si neuvedomovala, že je tá najkrajšia... tá najdokonalejšia... Tieto slová aj tak nestačili na to, aby som ju popísal.

A ani o tom nevedela."Vieš, nevidíš sa veľmi jasne," povedal som jej. "Priznávam, že v tých zlých veciach máš pravdu..." sucho som sa zasmial. Nie nad tým diabolským osudom. No jej nešikovnosť mi bola trošku smiešna. Taká roztomilá. Verila by mi, keby som jej povedal, že je krásna zvnútra aj zvonku? Možno že by ju nejaký hmatateľný dôkaz presvedčil. "Nevieš, čo si o tebe v ten prvý deň myslel každý chlapec na tejto škole."

Ach, tá nádej, to nadšenie, a všetko dúfanie, čo sálalo z ich myšlienok. A tá rýchlosť, pri ktorej sa menili na neuskutočniteľné predstavy. Neuskutočniteľné, lebo ani o jedného z nich nemala záujem.

Ja som bol ten, ktorému povedala áno.

Ako samoľúbo som sa teraz musel usmievať.

Jej tvár stuhla od prekvapenia. "Tomu neverím," zamrmlala.

"To mi ver - si presný opak od slova 'obyčajná'."

Už len jej existencia bola dostatočným dôvodom na stvorenie sveta.

Bolo vidieť, že nebola zvyknutá na komplimenty. No, tak si bude musieť zvyknúť. Začervenala sa a zmenila tému. "Ale ja sa nelúčim."

"Nechápeš? Toto dokazuje, že mám pravdu. Záleží mi na tebe viac, pretože to dokážem urobiť..." Budem niekedy taký nesebecký, aby som urobil správnu vec? Zúfalo som potriasol hlavou. Budem na to musieť nazbierať silu. Zaslúžila si žiť. Nie to, čo videla Alice vo vízii. "Ak odísť by bolo to najlepšie..." A musí to byť to najlepšie, nie? Neexistoval žiaden bezohľadný anjel. Bella ku mne nepatrila. "Tak radšej ublížim sebe, ak by som mal ublížiť tebe; aby si bola v bezpečí."

Keď som tieto slová vyslovil, chcel som, aby to bola pravda.

Nepretržite ma sledovala. Moje slová ju akosi nahnevali. "A ty si myslíš, že ja by som neurobila to isté?" opýtala sa zúrivo.

Je taká zúrivá - taká jemná a krehká. Akoby mohla niekomu ublížiť? "Nikdy nebudeš musieť stáť pred takouto voľbou," povedal som jej, zronený tým, aké obrovské rozdiely medzi nami boli.

Hľadela na mňa, pričom hnev sa jej presunul do očí a spravil jej na čele vrásku.

Musí byť niečo nedobré s vesmírnym poriadkom, ak si niekto taký dobrý a taký krehký nezaslúžil strážneho anjela, ktorý by nad ňou bdel.

No, pomyslel som si, tentoraz plný čierneho humoru, keď nič viac, tak má aspoň strážneho upíra.

Usmial som sa. Ako som len zbožňoval svoju výhovorku na to, aby som mohol ostať. "Samozrejme, udržiavať ťa v bezpečí sa stáva prácou na plný úväzok, ktorý si vyžaduje moju neustálu prítomnosť."

Tiež sa usmiala. "Dnes sa ma nikto nepokúšal odstrániť," povedala bezstarostne a na chvíľu sa zamyslela, tesne predtým, než sa jej tvár zmenila znova na nepriehľadnú masku.

"Zatiaľ," poznamenal som sucho.

"Zatiaľ." Na moje prekvapenie so mnou súhlasila. Predpokladal som, že bude protestovať proti akejkoľvek forme ochrany.

Ako len mohol? Ten sebecký somár! Ako nám také niečo môže urobiť? Rosalin duševný krik prerušil moje myšlienkové pochody.

"Kľud, Rose," počul som zašepkať Emmetta na druhej strane jedálne. Ruku mal okolo jej pliec a tisol si ju k sebe - zadržiaval ju.Prepáč, Edward, previnilo si pomyslela Alice. Myslela si, že Bella sa dozvedela z vašej konverzácie až príliš... a, ak sa mám priznať, mohlo to byť horšie, ak by som jej hneď nepovedala pravdu. Ver mi.Strhol som sa nad obrázkom, ktorý mi hneď na to poskytla - čo by sa stalo, ak by som povedal Rosalie, že Bella vie že som upír, doma, kde sa nemusí na nič hrať. Ak sa do konca vyučovania neukľudní, budem musieť odviezť svojho Aston Martin-a niekam von zo štátu. Znepokojovala ma myšlienka na moje obľúbené auto, zničené a v plameňoch. Hoci by som si to zaslúžil.Ani Jasper nebol ktovieako šťastný.

S ostatnými si to vyriešim neskôr. Času s Bellou mi bolo prideleného len málo a ja som ho nechcel premrhať. A Alicin hlas mi zároveň pripomenul, že musím niečo zariadiť."Mám na teba ešte jednu otázku," povedal som jej, nevšímajúc si Rosalin duševný hysterický záchvat."Tak vrav," povedala Bella, usmievajúc sa.

"Skutočne potrebuješ ísť túto sobotu do Seattlu, alebo to bola len výhovorka, aby si nemusela povedať nie všetkým svojim obdivovateľom?"

Zaškerila sa na mňa. "Ešte som ti neodpustila tú vec s Tylerom. Je tvoja vina, že sa nádejal, že s ním pôjdem na ples.""Ach, nemaj strach, on by sa ťa to spýtal aj tak. Ja som len chcel vedieť, ako sa zatváriš."Zasmial som sa nad spomienkou na jej zdesený výraz. Ani keď som jej hovoril o tých najhorších zákutiach svojho temného príbehu, nikdy nevyzerala tak vyplašene. Pravda ju nevystrašila. Chcela byť so mnou. Úžasné.

"Ak by som ťa pozval ja, odmietla by si ma?"

"Pravdepodobne nie," povedala. "Ale neskôr by som to zrušila, predstierajúc chorobu alebo vyvrtnutý členok."

Zvláštne. "Prečo by si to robila?"

Potriasla hlavou, sklamaná, že som to hneď nepochopil. "Ešte nikdy si ma nevidel na telesnej, no ak by sa tak stalo, myslím, že by si pochopil."

Aha. "Takže tvrdíš, že nedokážeš prejsť po rovnom, stabilnom povrchu bez toho, aby si sa o niečo potkla?"

"Zrejme."

"To by nebol problém. Záleží to od toho, kto ťa vedie."

Na zlomok sekundy ma zaplavila predstava, ako ju držím na plese v náručí. Tam by mala na sebe isto niečo veľmi pekné, čo by jej sedelo, nie ako tento príšerný sveter.

Veľmi jasne som si spomínal na dotyk jej tela, keď som ju zachránil pred dodávkou. Viac než zdesenie, zúfalstvo alebo obavy som si bol vedomý toho úžasného pocitu. Bola taká teplá a hebká, tak perfektne sedela k tvaru môjho mramorového tela...

Vytrhol som sa zo spomínania."No neodpovedala si mi--" povedal som urýchlene, aby som zabránil hádke o jej nešikovnosti, ktorá sa očividne chystala. "Trváš na ceste do Seattlu, alebo by ti nevadilo, ak by sme robili niečo iné?"

Dosť zlé - dávať jej na výber z možností, medzi ktorými nebola alternatíva, že by deň strávila bezo mňa. Toto odomňa nebolo fér. No včera večer som jej to sľúbil... a páčila sa mi predstava, ako ten sľub splním asi tak veľmi, ako som sa jej bál.

V sobotu bude svietiť slnko. Mohol som jej ukázať svoju pravú stránku, ak budem dosť odvážny na to, aby som vydržal jej zdesenie a znechutenie. Poznal som jedno miesto, kde by sa to dalo...

"Som otvorená iným možnostiam," povedala Bella. "Ale mám jednu podmienku."'Áno' s výhradami. Čo by odomňa mohla chcieť?

"Akú?""Môžem šoférovať?"Mal to byť vtip? "Prečo?"

"No, hlavne preto, že keď som vravela Charliemu, že idem do Seattlu, pýtal sa obzvlášť na to, či idem sama, ako som v tom čase aj mala ísť. Ak by sa opýtal znova, pravdepodobne by som mu neklamala, no nemyslím si, že sa bude pýtať znova a to, že by som nechala svoj pickup doma by zbytočne vynieslo tento predmet nášho rozhovoru na povrch. A po druhé, tvoje šoférovanie mi naháňa strach."

Pregúlil som očami. "Zo všetkých vecí, ktoré by ťa mali na mne desiť sa bojíš práve môjho šoférovania." Skutočne, jej mozog fungoval opačne. Znechutene som pokrútil hlavou.Edward, naliehavo na mňa zavolala Alice.Náhle som hľadel do jasného slnečného kotúča, čo žiaril v jednej z Aliciných vízií.

Bolo to miesto, ktoré som veľmi dobre poznal, presne to, kde som sa rozhodoval vziať Bellu - mala lúka, na ktorú okrem mňa nikto nechodil. Bolo to tiché, pekné miesto, kde som mohol byť osamote - ďaleko od ľudských obydlí, takže aj v mojej mysli mohol byť nachvíľu pokoj a ticho.Alice ju tiež spoznala, pretože ju len nedávno videla v inej vízií - v jednej z tých nezreteľných, rýchlo pominuteľných, ktoré mi ukázala v to ráno, keď som zachránil Bellu pred dodávkou.

V tej vízií som nebol sám. A teraz to už bolo celkom jasné - bola tam so mnou Bella. Takže som bol dostatočne odvážny. Nepochopiteľne na mňa hľadela a na tvári jej hrali všetky možné farby dúhy.

Je to to isté miesto, pomyslela si Alice plná hrôzy, ktorá absolútne nesedela s víziou. Napätie možno, ale hrôza? Čo myslela tým, to isté miesto?A vtedy som to zazrel.

Edward! Zaprotestovala ostro Alice. Ja ju zbožňujem, Edward!

Tvrdo som ju vytlačil zo svojej mysle.

Nezbožňovala Bellu tak, ako ja. Jej vízia bola neuskutočniteľná. Nesprávna. Bola oslepená, videla nemožné veci.

Neprešlo ani pol sekundy. Bella sa zvedavo dívala na moju tvár, čakajúc, že budem súhlasiť. Videla to chvíľkové mihnutie hrôzy na mojej tvári, alebo to bolo na ňu príliš rýchle?

Sústredil som sa na ňu a na náš nedokončený rozhovor, odstrkujúc Alice a jej chybné, klamárske vízie preč od mojich myšlienok. Nezaslúžili si moju pozornosť.

No aj tak som si nedokázal udržať ten hravý tón, keď sme sa navzájom doberali.

"Nepovieš svojmu otcovi, že so mnou stráviš deň?" Opýtal som sa a do hlasu sa mi vkradol pochmúrny tón.

Znova som sa pokúšal vytlačiť jej vízie niekam ďaleko, aby sa mi viac nemiešali do myšlienok.

"Čo sa týka Charlieho, menej je vždy viac," povedala Bella s istotou. "Mimochodom, kam pôjdeme?"

Alice sa mýlila. Hrozne sa mýlila. Nebola tu žiadna šanca, že by sa to mohlo stať. Bola to stará vízia, neplatná. Veci sa zmenili.

"Bude pekné počasie," povedal som pomaly, bojujúc zo strachom a nerozhodnosťou. Alice sa mýlila. Budem sa tváriť, že som nič nevidel ani nepočul. "Takže sa radšej budem vyhýbať verejnosti... a ty sa môžeš vyhýbať so mnou, ak by si chcela."

Bella to ihneď pochopila; oči sa jej rozžiarili nedočkavosťou. "Ukážeš mi to, čo si mi hovoril o tom slnku?"

Možno že, ako už veľakrát predtým, bude jej reakcia úplne opačná. Nad touto možnosťou som sa pousmial, snažiac sa vrátiť k bezstarostnému tónu. "Áno. Ale.." Ešte nepovedala áno. "Ak nechceš byť so mnou... osamote, radšej by si do Seattlu nemala chodiť úplne sama. Nechcem ani pomyslieť na to, do akých problémov by si sa dostala v takom veľkom meste."Stisla pery - obranný znak.

"Phoenix je trikrát väčší ako Seattle - a to len čo sa týka obyvateľstva. Vo veľkosti je--""Lenže vo Phoenixe sa ti očividne 'nedarilo' ako tu vo Forkse," povedal som, prerušujúc jej slová. "Takže by som bol radšej, keby si zostala so mnou.Mohla zostať aj navždy a stále by to nebolo dosť dlho.

Nemal by som takto myslieť. Nemali sme toľko času - večnosť. Každá sekunda bola teraz dôležitá; ona sa menila, zatiaľ čo ja som ostával nedotknutý."To je dobre, nevadí mi byť s tebou osamote," povedala.

Jasné že nie, pretože jej inštinkty boli úplne nanič.

"Ja viem." Vzdychol som si. "No aj tak si to mala povedať Charliemu."

"Prečo by som to robila?" opýtala sa zhrozene.

Hľadel som na ňu, zatiaľ čo sa mi vízie, ktoré som nedokázal potlačiť, preháňali hlavou.

"Aby som mal aspoň nejaký dôvod priviesť ťa späť," zasyčal som. Toľko pre mňa mohla urobiť - aspoň niekoho, kto by mi neustále pripomínal, že mám byť opatrný.

Prečo mi o tom Alice musela povedať?

Bella hlasno prehltla a venovala mi dlhý pohľad. Čo videla?

"Myslím, že to risknem," povedala.

Ach! Vzrušovalo ju riskovanie svojho vlastného života? Bol to nejaký jej druh adrenalínu?

Zamračil som sa na Alice, ktorá na mňa varovne zazerala. Rosalie vedľa nej sa hrozivo mračila, no netrápilo ma to. Tak nech si zničí to auto. Aj tak je to len hračka."Prejdime na inú tému," navrhla Bella náhle.Pozrel som sa späť na ňu, a rozmýšľal som, ako málo dbala na dôležité veci. Prečo ma nevidela ako netvora, ktorým som bol?

"O čom by si sa chcela rozprávať?"Rýchlo zakukla do každej strany, ako keby sa chcela uistiť, že nás nikto nepočúva. Pravdepodobne sa plánuje rozhovoriť o nejakej veci ohľadom nášho tajomstva. Nachvíľu stuhla, no potom sa na mňa znova pozrela.

"Prečo ste šli minulý víkend do Goat Rocks... na lov? Charlie hovoril, že to nie je veľmi dobré miesto na turistiku, vraj je tam veľa medveďov."V tomto ohľade veľmi nevšímavá. Pozrel som sa na ňu a zdvihol jedno obočie."Medvede?" zašepkala.Ironicky som sa pousmial a pozeral sa, ako jej to dochádza. Bude ma už konečne brať vážne? Donúti ju k tomu vôbec niečo?

Akosi sa dala dokopy. "Vieš že nie je sezóna na medvede," poznamenala karhavo a zúžila oči."Ak by si dávala pozor, vedela by si, že zákon hovorí iba o love so zbraňami."Opäť nachvíľu stratila kontrolu nad svojim výrazom. Padla jej sánka.

"Medvede?" namiesto šokovaného výdychu sa len váhavo spýtala.

"Grizly je Emmettov najobľúbenejší."

Sledoval som v jej očiach, ako k nej táto informácia pomaly preniká.

"Hmm," zamrmlala. S pohľadom upretým na stôl si odhryzla z pizze. Zamyslene prežúvala a potom sa napila.

"Takže," povedala nakoniec a pozrela sa na mňa. "Čo máš najradšej ty?"

Asi som mal niečo také predpokladať, no aj tak. Bella bola stále príšerne zvedavá."Pumu," príkro som poznamenal.

"Aha," povedala nezaujato. Tep jej srdca bol naďalej úplne normálny, ako keby sme sa rozprávali o obľúbenej reštaurácii.

Tak fajn. Ak sa chcela tváriť, že to nie je nič nezvyčajné...

"Samozrejme, snažíme sa nenarušiť lovom životné prostredie," povedal som jej nezaujato. "Snažíme sa sústrediť na oblasti, kde sú predátori premnožení a lovíme tak ďaleko, ako je treba. Stále sa nájde hŕba jeleňov a losov, ktoré postačia, no aká by to už len bola zábava?"

Počas toho, ako ma počúvala si nasadila taký výraz, ako žiak, ktorý sleduje výklad učiteľa. Musel som sa usmiať.

"Veru, aká by to bola zábava," poznamenala a odhryzla si z pizze.

"Emmett ma najradšej lov počas skorej jari," pokračoval som vo výklade. "Medvede sa práve zobúdzajú zo zimného spánku, takže sú podráždenejší."

Už ubehlo sedemdesiat rokov a jeho to stále neprešlo.

"Nie je nič zábavnejšie ako rodráždený grizly," vážne prehlásila.

Nedokázal som zadržať smiech, keď som potriasol hlavou nad jej neprirodzeným pokojom. Tento výraz si pravdepodobne musela predpripraviť. "Povedz mi, čo si skutočne myslíš, prosím."

"Snažím sa predstaviť si to, ale akosi to nejde," na čele sa jej zjavila vráska. "Ako lovíte bez zbraní?"

"Och, ale my máme zbrane," povedal som jej a zoširoka sa usmial. Očakával som, že sa odtiahne, no ona ma len stuhnuto pozorovala. "Len nie taký druh, ktorý zahŕňa zákon pre lov zvierat. Ak si niekedy v televízii videla útok medveďa, dokážeš si predstaviť, ako loví Emmett."

Vrhla pohľad na stôl, kde sedel zbytok mojej rodiny a striasla sa.

No konečne. Zasmial som sa na sebe, pretože som vedel, že jedná časť môjho ja si želala, aby k tomu pristupovala tak nevšímavo ako doteraz.

Keď sa na mňa pozrela, oči mala dokorán otvorené a prenikavé. "Ty si tiež ako medveď?" takmer zašepkala.

"Skôr ako puma, alebo aspoň tak to hovoria ostatní," pokúšal som sa opäť znieť nezaujato. "Možno to bude mať nejaký súvis s tým, čo uprednostňujeme."

Ústa sa jej v kútikoch mierne nadvihli. "Možno," zopakovala. Potom naklonila hlavu a náhle sa jej v očiach zračila zvedavosť. "Mohla by som to niekedy vidieť?"

Nepotrebujem Alicine vízie, aby som si vedel túto hrôzostrašnú situáciu predstaviť - moja predstavivosť mi stačila.

"Rozhodne nie," zavrčal som.

So zmätenými a vystrašenými očami sa odomňa odtiahla.

Tiež som sa stiahol, aby som medzi nami vytvoril nachvíľu trochu miesta. Nikdy sa na to nebude pozerať, všakže? Ani sa len nesnaží pomôcť mi udržať ju nažive.

"Je to pre mňa príliš strašidelné?" opýtala sa vyrovnane. No jej srdce ešte stále nenašlo svoj pravidelný rytmus.

"Ak by to bolo len tým, vzal by som ťa pozrieť sa na to hneď dnes večer," precedil som pomedzi zuby. "Potrebuješ zdravú dávku strachu. Prospelo by ti to."

"Tak potom prečo?" naliehala.

Temne som na ňu zazrel a čakal som, kedy sa zľakne. Ja som bol už dosť vystrašený predstavou, žeby bola Bella nablízku, keď som lovil...

V jej očiach nebolo nič viac než len zvedavosť a netrpezlivosť. Čakala na odpoveď.

No naša hodina času už vypršala.

"Neskôr," odvetil som a vyskočil na rovné nohy. "Lebo ináč zmeškáme na hodinu."

Zmätene sa obzrela okolo seba, ako keby úplne zabudla, že sme na obede. Ako keby zabudla, že sme vôbec v škole - prekvapená, že nie sme sami na nejakom opustenom mieste. Celkom som ten pocit chápal. Keď som bol s ňou, ťažko sa mi rozpamätávalo na to, že existuje ešte zvyšok sveta.

Rýchlo vstala a prehodila si tašku cez plece.

"Tak neskôr," v jej tvári som videl odhodlanosť; donúti ma dopovedať jej to.