Znova som pocítil tú známu bolesť, keď som ju videl odchádzať.

S potrebou zadržať ju som sa k nej natiahol. "Bella?"

Otočila sa, no stuhla, keď zistila, že naše tváre sa nachádzajú tak blízko.

Ja som bol takisto ohromený takouto blízkosťou. Horúčosť, ktorá sa z nej priam valila, ma pohládzala po tvári. Takmer som cítil hodvábnu jemnosť jej pokožky...

Jej srdce vynechalo pár úderov a ústa sa jej jemne pootvorili.

"Dobre sa vyspi," zašepkal som a odtiahol som sa skôr, než by ma moje telo - či známy smäd, alebo nový a neznámy hlad, ktorý som pocítil - donútili urobiť niečo, čo by jej mohlo ublížiť.

Sedela úplne bez pohybu, ako omráčená. Bola pravdepodobne omámená.

A ja tiež.

Akosi sa pozbierala - aj keď na tvári mala ešte stále zmätený výraz - a takmer vypadla z auta. Potom zakopla o svoju vlastnú nohu a musela sa zachytiť auta, aby nespadla.

Zachichotal som sa, dúfajúc, že to bolo príliš tiché na to, aby to počula.

Potkýnajúc sa dostala až k lúčom svetla, ktoré obklopovali vchodové dvere. Na tú krátku chvíľočku bola v bezpečí. A ja sa o chvíľu vrátim, aby som sa o tom uistil.

Cítil som, ako ma očami sledovala, keď som odchádzal tmavou ulicou. Bol to úplne iný pocit, než na aký som bol zvyknutý. Zvyčajne cez takýto pohľad vidím sám seba, ak mám dostupnú myseľ, cez ktorú sa to dá. Toto bolo akosi udivujúco vzrušujúce - tento pocit pozorujúcich očí. No vedel som, že sa takto cítim len preto, že sú to jej oči.

V hlave sa mi preháňalo snáď milión myšlienok, keď som bezcieľne vplával do noci.

Veľmi dlho som len tak krúžil ulicami, bez konkrétneho smeru, a premýšľal som nad Bellou a nad neskutočným oslobodením, ktoré som cítil, keď už bola pravda von. Už som sa nemusel báť, že zistí, čo som zač. Už to vedela. A nezáležalo jej na tom. A hoci to bolo pre mňa očividne veľmi zlé, mne to pripadalo úžasne oslobodzujúce.

No najviac som myslel na Bellu a na lásku, ktorú som cítil. Nemohla ma milovať tak ako ja ju - takáto pohlcujúca a zdrvujúca láska by zničila jej krehké telo. No ona sa cítila byť dostatočne silná. Dostatočne na to, aby premohla inštinktívny strach. Dostatočne na to, aby chcela byť so mnou. A jej prítomnosť ma napĺňala takým šťastím, aké som ešte nezažil.

Na chvíľu - keďže som bol sám a pre zmenu som nikoho nemohol zraniť - som dovolil tomuto šťastiu, aby ma zaplavilo bez toho, aby som myslel na to, ako to môže nešťastne skončiť. Jednoducho byť len šťastný, že jej nie som ľahostajný. Vychutnávať si pocit víťazstva, že ja som ten, komu sa podarilo získať si jej náklonnosť. Predstavovať si, ako deň za dňom sedím vedľa nej, počujem jej hlas a vidím jej úsmev.

Znova som si ho prehral v mysli - ako sa jej plné pery v kútikoch zvlnili, ako sa jej na brade zjavila jamka, ako jej znežneli oči... Jej prsty boli dnes večer na mojej pokožke také jemné a teplé. Predstavoval som si, aké by to asi bolo, keby som sa dotkol jej pokožky na lícach - takej hodvábnej, horúcej... takej krehkej. Ako sklo potiahnuté hodvábom... Priam odstrašujúco rozbitné.

Nevšimol som si, kam smerujú moje myšlienky, až kým nebolo príliš neskoro. Ako som tak myslel na to, ako veľmi je zraniteľná, do mysle sa mi votreli iné obrazy jej tváre.

Stratená v tieňoch, bledá od strachu - avšak sánku mala zaťatú a nekompromisnú, v očiach sa jej zračila zúrivosť a hlboké sústredenie, s telom pripraveným zaútočiť na mohutné postavy, ktoré je obkľúčili, na nočné mory skrývajúce sa v prítmí...

"Ach," zaúpel som, keď ten vriaci hnev, na ktorý som pri láske k nej úplne zabudol, znova prepukol v ničivé peklo.

Bol som sám. Bella bola, v čo verím, v bezpečí doma; na chvíľu som bol veľmi šťastný, že Charlie Swan - miestna hlava zákona, vycvičený a ozbrojený - bol jej otec. To by malo pre ňu niečo znamenať, niečo ako ochrana.

Bola v bezpečí. Nebude mi trvať dlho, kým ju pomstím...

Nie. Zaslúžila si niečo lepšie. Nemôže sa zaujímať o vraha.

Ale... čo ostatné?

Áno, Bella bola v bezpečí. Angela a Jessica istotne tiež..

Príšera sa teraz voľne pohybovala po uliciach Port Angeles. Bola to ľudská príšera - mohlo mu to spôsobiť aj nejaké ľudské problémy...? Spáchať vraždu, po ktorej som tak bažil, nebolo správne. Vedel som to. No nechať ho, aby zaútočil na niekoho iného, by tiež nebolo to najlepšie rozhodnutie.

Blonďavá hosteska z reštaurácie. Servírka, na ktorú som sa ani raz nepozrel. Obe ma síce mierne vytáčali, no to neznamenalo, že by si zaslúžili dostať sa do takého nebezpečenstva.

Každá z nich mohla byť niečia Bella.

A to rozhodlo.

Otočil som sa smerom na sever a zrýchlil som, keďže som mal teraz na to dôvod. Vždy, keď som mal nejaký problém, ktorý sa mi vymykal spod kontroly - napríklad ako teraz - vedel som, kto by mi mohol pomôcť.

Alice sedela na verande a čakala na mňa - Radšej som zastavil pred domom, než by som mal ísť do garáže.

"Carlisle je vo svojej pracovni," povedala mi Alice ešte skôr, než som sa jej stihol opýtať.

"Ďakujem," povedal som a keď som prechádzal okolo nej, postrapatil som jej vlasy.

Ďakujem, že si mi zdvihol telefón, pomyslela si sarkasticky.

"Ou." Zastavil som pre dverami, vybral som telefón a otvoril ho. "Prepáč. Ani som sa nepozrel, kto vlastne volal. Bol som... zaneprázdnený."

"Hej, ja viem. Ja sa takisto ospravedlňujem. Kým som si stihla všimnúť, čo sa bude diať, už bolo neskoro."

"Mal som k tomu blízko," zašepkal som.

Prepáč, zopakovala zahanbene.

Pri vedomí, že je Bella v poriadku, bolo veľmi ľahké odpúšťať. "Neospravedlňuj sa. Viem, že nemôžeš zachytiť všetko. Nikto neočakáva, že budeš vševediaca, Alice."

"Díky."

"Takmer som ťa dnes pozval na večeru. Stihla si si to všimnúť, než som zmenil názor?"

Zaškerila sa. "Nie, aj toto mi akosi ušlo. Škoda, že som to nevedela, bola by som prišla."

"Na čo si sa tak sústreďovala, že si toho tak veľa zmeškala?"

Jasper premýšľal nad naším výročím. Zasmiala sa. Snaží sa nemyslieť na to, čo mi dá ako darček, no ja už asi viem...

"Ty si neskutočná."

"Ja viem."

Našpúlila pery a jemne obviňujúco na mňa zazrela. No neskôr som už pozor dávala. Povieš im, že už o tom vie?

Vzdychol som si. "Áno. Neskôr."

Nepoviem ani slovo. No urob mi láskavosť a oboznám o tom Rosalie až vtedy, keď ja nablízku nebudem, čo ty na to?

Strhol som sa. "Iste."

Bella to vzala dosť dobre.

"Až príliš."

Alice sa na mňa zaškerila. Nepodceňuj ju.

Snažil som sa odstrániť obraz Belly a Alice ako najlepších priateliek z mysle.

Netrpezlivo som si vzdychol. Chcel som, aby bola táto časť večera už za mnou. No trochu som sa obával toho, keď budem musieť odísť z Forksu...

"Alice..." začal som. Vedela, čo sa chcem opýtať.

Dnes večer bude Bella v pohode. Teraz som už pozornejšia. Potrebuje niečo ako dvadsaťštyri hodinový dozor, čo?

"Minimálne."

"No akokoľvek, o chvíľu sa k nej vrátiš."

Zhlboka som sa nadýchol. Tie slová zneli tak nádherné.

"Tak už choď. Vybav to, aby si mohol byť tam, kde túžiš byť," povedala.

Prikývol som a vybral som sa za Carlislom.

Čakal na mňa s očami upretými na dvere, namiesto hrubej knihy, ktorá ležala priamo pred ním na stole.

"Počul som, ako ti Alice povedala, kde ma nájdeš," povedal a usmial sa.

Ako sa mi len uľavilo, keď som bol s ním a videl som všetku tú empatiu v jeho hlbokých, inteligentných očiach. Carlisle bude vedieť, čo treba urobiť.

"Potrebujem pomoc."

"S čímkoľvek, Edward," sľúbil mi.

"Povedala ti Alice, čo sa dnes stalo Belle?"

Takmer stalo, poopravil ma.

"Áno, takmer. Mám problém, Carlisle. Už vieš že... ho strašne chcem... zabiť." Slová zo mňa priam vytryskli. "Tak hrozne to chcem. No viem, že by to nebolo správne, pretože by to bola pomsta, nie spravodlivosť. Nekonal by som objektívne, ale s hnevom. No aj tak nie je dobré nechať tohto sériového vraha a násilníka, aby sa len tak prechádzal ulicami Port Angeles! Tunajších ľudí síce nepoznám, no nemôžem dovoliť, aby niekto iný zaujal Belline miesto. Aj k týmto ženám môže cítiť niekto to, čo ja cítim k Belle. Môže trpieť tak, ako by som trpel ja, keby jej ublížili. Nie je správne--"

Moje slová zastavil jeho nečakaný, široký úsmev.

Je pre teba veľmi dobrá, všakže? Toľko súcitu, toľko sebaovládania. Som ohúrený.

"Nepotrebujem komplimenty, Carlisle."

"Ja viem. No svojím myšlienkam nerozkážem." Znova sa usmial. "Postarám sa o to. Uvoľni sa. Nikomu nebude ublížené namiesto Belly."

Zbadal som plán v jeho hlave. Nebolo to presne to, čo som chcel a ani to neuspokojilo moju túžbu po násilí, no vedel som, že je to správne.

"Ukážem ti, kde ho nájdeš," povedal som.

"Tak poďme."

Cestou schmatol svoju čiernu tašku. Ja by som uprednostnil ten agresívnejší spôsob - ako napríklad rozdrvenú lebku - no nechám to na Carlisla.

Vzali sme si moje Volvo. Alice ešte stále sedela na schodoch a keď sme odchádzali, usmiala sa a zamávala nám. Vedel som, že na mňa dozerala a taktiež to, že sa nevyskytnú žiadne komplikácie.

Na tmavej a prázdnej ceste nám čas ubiehal veľmi rýchlo. Aby som nevzbudil pozornosť, radšej som vypol svetlá. Usmial som sa nad myšlienkou, ako by Bella reagovala na toto. Keď si všimla moju rýchlu jazdu, vtedy som dokonca šiel pomalšie než zvyčajne, lebo som si chcel predĺžiť chvíľu s ňou.

Carlisle takisto myslel na Bellu.

Netušil som, že bude preňho taká dobrá. Je to skutočne nečakané. Možno, že im to bolo súdené. Možno, že to má poslúžiť vyšším účelom. Iba ak...

Predstavil si Bellu so snehobielou, ľadovou pokožkou a krvavočervenými očami, no potom sa zarazil.

Áno. Len 'iba ak'. Pretože zničenie niečoho tak čistého a krásneho by bolo hrozné.

Vyzrel som do noci a náhle bola všetka radosť z dnešného večera preč.

Edward si zaslúži šťastie. Áno, zaslúži si ho. Ostrý podtón v Carlislových myšlienkach ma prekvapil. Musí tu byť nejaký spôsob.

Želal som si, aby som tomu mohol uveriť. No to, čo sa dialo Belle nebol žiadny vyšší účel. Bolo to čosi zlomyseľné - hrozný a krutý osud, ktorý nechcel dovoliť Belle, aby mala život, aký si zaslúži.

V Port Angeles som nezostal. Vzal som Carlisla na miesto, kde tá bytosť menom Lonnie utápala svoje sklamanie so svojimi kumpánmi, z ktorých dvaja už odpadli. Carlisle vedel, aké je pre mňa ťažké byť pri ňom tak blízko - počuť jeho myšlienky a vidieť jeho spomienky spomienky na Bellu premiešané s menej šťastnými dievčatami, ktoré teraz už nikto nemohol zachrániť.

Dýchanie sa mi zrýchlilo a tuho som zovrel volant.

Choď už, Edward, povedal mi láskavo. Postarám sa o nich. Ty sa vráť k Belle.

Vedel, čo má povedať. Len zvuk jej mena ma dokázal rozptýliť.

Nechal som ho v aute a utekal krížom cez spiaci les späť do Forksu. Trvalo to kratšie ako cesta autom. Už o pár minút som si premeriaval dom a následne na to som otvoril okno priamo do jej izby.

S úľavou som si povzdychol. Všetko bolo tak, ako by malo byť. Bella bola bezpečne v posteli a spala, s vlasmi divo rozhodenými po vankúši.

No dnes, na rozdiel od iných nocí, bola stočená do klbka a prikrývku mala prehodenú cez plecia. Asi jej bola zima. Ešte skôr, než som si stihol, ako zvyčajne, sadnúť do kresla, sa zachvela a pery sa jej začali triasť.

Na chvíľu som tam stál, no nakoniec som vyšiel na chodbu, rozhodnutý preskúmať po prvý krát aj zvyšné časti domu.

Charlie hlasno chrápal. Dokonca som zachytil niečo z jeho sna. Čosi ako prúd vody a veľmi trpezlivé čakanie... rybárčenie?

Blízko pri schodisku stále sľubne vyzerajúca skriňa. S nádejou som ju otvoril a bolo v nej presne to, čo som hľadal. Vybral som tú najhrubšiu deku a vrátil som sa späť do jej izby. Vrátim ju tam skôr, než sa Bella zobudí a všimne si ju.

Zadržal som dych a opatrne ju prikryl, no nezareagovala na to. Sadol som si späť do hojdacieho kresla.

Kým som čakal na to, keď jej bude teplejšie, premýšľal som nad Carlislom a nad tým, kde by teraz mohol byť. Vedel som, že jeho plán pôjde hladko - Alice to videla.

Vzdychol som si - Carlisle mi príliš dôveroval. Kiežby som bol t osoba, ktorá si myslel, že som. Tá osoba, ktorá si zaslúžila šťastie, mohla dúfať, že je hodna tohto spiaceho dievčaťa. Ako mohlo byť všetko úplne iné, keby som bol takýmto Edwardom.

Keď som nad tým uvažoval, moju myseľ naplnil veľmi zvláštny obraz.

Osud s tvárou škaredej starej babizne, ten, ktorý sa snažil zničiť Bellu nahradil ten najhlúpejší a najbezohľadnejší z anjelov. Strážny anjel - niečo také, čo si Carlisle predstavuje, že by som mohol mať. S ľahkomyseľným úsmevom na perách a s nebesky modrými očami plnými škodoradosti, vytváral a namiešaval Bellu tak, že som ju nemohol v žiadnom prípade prehliadnuť. Priam až absurdne silná vôňa, aby si získala moju pozornosť, mlčanlivá myseľ na rozdúchanie mojej zvedavosti, tichá krása, od ktorej som nedokázal odtrhnúť oči a nesebeckú dušu na vzbudenie môjho úžasu. Vynechať prirodzený pud sebazáchovy - aby Bella mohla zniesť moju blízkosť - a nakoniec dodať smoly.

S bezohľadným úsmevom postrčil Bellu priamo do mojej cesty, veriac, že ju dokážem udržať nažive.

V tejto vízií som nebol Belliným trestom; to ona bola mojou odmenou.

Potriasol som hlavou, aby som sa zbavil tejto predstavy o anjelovi. Nebol o nič lepší ako ten obludný osud. Nedokázal som si predstaviť takúto vyššiu moc, ktorá by konala takto nebezpečne a hlúpo. Pokiaľ by to nebol osud, proti ktorému som vedel bojovať.

Ja som nemal anjela. Oni boli stvorení pre niekoho dobrého - ako napríklad Bella. Lenže kde bol po tom všetkom ten jej? Kto na ňu dával pozor?

Prekvapene som sa zasmial, keď som si uvedomil, že presne to teraz robím ja.

Upírsky anjel v plnom nasadení.

Asi po pol hodine sa Bella uvoľnila. Dýchanie sa jej prehĺbilo a o chvíľu si začala mrmlať. Spokojne som sa usmial. Nebolo to síce nič extra, no aspoň spala pohodlnejšie, pretože som tu bol ja.

"Edward," vzdychla si a tiež sa usmiala.

Na chvíľu som všetko odložil nabok a ponoril som sa do šťastia.